THE SENTINEL | OLTÁR MATEMATIKY | OKNO
written by PhD.Lukáš Jeník
... and now I have seen the fragments of the lovely, glittering thing I found up there on the mountain.
They are meaningless. The mechanisms-if indeed they are mechanisms-of the pyramid belong to a technology that lies far beyond our horizon, perhaps to the technology of para-physical forces.
Arthur C. Clarke: THE SENTINEL
V slávnej poviedke Sentinel predostiera autor A. C. Clarke záhadu objektu, ktorý sa ako nefunkčný artefakt nachádza na Mesiaci. Podobne ako hrdina, ktorý ho objavil, obaja sú na mieste ako cudzinci. Obaja tam nepatria. Na otázku, čo je objekt zač, na nejaké racionálne pochopenie otázok – „čo je to“, „prečo je to“, „kto to tam dal“, slúžia vždy len neoveriteľné premisy. Natoľko vzdialený artefakt, že akákoľvek projekcia funkcie, ktorú by od niečoho takého človek očakával, je neoveriteľná. Je to krásny neznámy objekt, ktorý si žiada našu pozornosť, lebo je cudzí, a práve preto ho descartovské racio nemôže pochopiť. Iba je, nezmyselný a krásny.
Sentinel, ktorý vytvoril TGL je na prvý pohľad inšpirovaný ideálnosťou Sentinelu ACC. Takpovediac archetypálny sférický objekt, akási pyramída, totem ako symbol vstupu niečoho božského do efemérneho sveta. Tu však prvoplánová podobnosť TGL s ACC končí.
To, čo oba objekty – jeden fyzický, druhý literárny – približuje je fascinácia oboch autorov niečím, čo možno rozpoznať v pozadí ich tvorby, v základoch, na ktorých stojí ich nápad. To je možno až klišéovitá fascinácia svetom matematiky. Možno to ozaj znie ako klišé, ale práve u autorov sci-fi literatúry ako Clarke, či ešte lepšie Lem, Sagan a i. je vidieť, že fascinácia matematikou a umením nie je nič nové, a hlavne, nič mŕtve. Nie je to len prítomnosť matematiky v dejinách západného umenia ako niečoho, čo je nástrojom tvorby; je to prítomnosť matematiky ako témy. Počnúc Platónom ovplyvnenou estetikou Augustína Aurélia, v ktorej pojmy matematiky súvisia s hodnotou umenia a ideou krásy, renesančnou fascináciou perspektívou až po moderné prejavy. TGL Sentinel nie je ikonologickou alegóriou ACC hliadky. Nie je to strážna veža. Inšpirácia je v niečom inom. V tvorbe niečoho jedinečného a zároveň neuchopiteľného naším použitím. TGL Sentinel sa možno pohybuje na hrane klišé matematickej témy, ale vis-à-vis samotnej matematickej vede, filozofii čísla, možno trochu sarkasticky dodať, že moc matematiky niektorých odpudzuje (bez ohľadu na dôvody) a iných priťahuje. Parafrázujúc postavu z Lemovho románu Pánov hlas, aj TGL pristupuje k umeleckej tvorbe ako k estetickému zaodievaniu matematických efektov.
TGL Sentinel odráža viacero motívov, ktoré viedli k jeho realizovaniu.
Hľadanie materiálnej podoby, do ktorej je zaodetá myšlienka matematickej dokonalosti už tradične odkazuje k sfére transcendentného. Veci sú len napodobneniny ideí. Až tie sú reálne, tie sú dokonalé a večné. Tento platónsky motív však ani v antike neumenšoval hľadanie dokonalej formy filozofiou. Umenie však nerezignovalo na zobrazovanie dokonalosti, i keď tá bola prisúdená svetu ideí. Platón to vedel, a štvalo ho to. Sentinel je tak symbol, totem onoho božského. Tieň niečoho, čo tu nie je prítomné a umelecké dielo ho len zastupuje. Problém spočíva vo viere v obraz ako v niečo božské, v zahľadení sa iba na tieň. Spor filozofie a umenia neodradil antické umenie a tak isto neodradil TGL.
Objekt zo skla, ktorý je tvarovaný z geometrických „oneizeheptomegametrov“ do tvaru pripomínajúceho gotické okno, nie je takto formovaný náhodne. Spomenutý matematický tvar nie je len dokonalým článkom celej stavby. Celkový tvar sa ako totem či oltár nejakej neprítomnej idey týči v priestore ako monolit. Je to výplň bez okenného rámu. Rošáda významov. Tu je druhý špecifický motív TGL Sentinel. Jeho monolit nie je len niečo, čo je pasívne stojacim objektom, oknom zasadeným do steny. Nie je to otvor, cez ktorý sa pozeráme len na niečo von. Sentinel je postavený tak, aby odkomunikoval divákovi svetlo, teda niečo voľným okom neviditeľné, čo umožňuje vidieť bez toho, aby to bolo videné. Sentinel ako vitráž spracuje svetlo, aby ho upravil pre divákovu percepciu. Ponúka mu skonzumovaný a transformovaný odkaz. Robí nesamozrejmým to samozrejmé – svetlo. Uzatvára ho. Nie je to však okno. TGL vedome robí z okna totem, ktorý je statickým monumentom, a ten posúva ďalej. Totem, tradične statický objekt, sa zrazu stáva pozorovateľom, tým, kto komunikuje s uctievačom.
TGL však nepoužíva klišé, aby vytvoril klišé. Algoritmus, ktorého výsledkom je Sentinel, nie je taký jednoduchý, ako sa môže zdať. Nie je to o spojení matematickej fikcie, motívu stopy sakrálneho či transcendencie, o hľadaní dokonalej formy a pod. To, čo možno v Sentineli badať, je motív pokusu o zachytenie niečoho, čo nie je zachytiteľné. Hľadanie cudzej formy – nie cudzej pre človeka, ale cudzej pre samozrejmosť a prvoplánové vnímanie. To, čo si uvedomuje postava ACC Sentinel, je, že stojí pred objektom na Mesiaci, ktorý je rovnako cudzí ako prítomnosť človeka na inej planéte. A práve tým sú si oba fenomény navzájom bližšie, než vo vzťahu k Mesiacu. Obaja sú cudzí. TGL Sentinel niečo odhaľuje, snaží sa poukázať na prítomnosť niečoho cudzieho, nesamozrejmého. Niečo, čo umenie robilo vždy efektnejšie než filozofia, s rizikom, ale efektnejšie.